Savio o.z.

Štefan Račák z oravskej dedinky Novoť pôsobil na Haiti od októbra 2009 ako pomocník 75-ročného saleziánskeho misionára, dona Augustína Vrecka. Na Haiti zostal po Štefanovi kus cesty, murovaná vývarovňa s jedálňou, spoločenská sála, a dokonca aj kúpeľňa so sprchovacím kútom a splachovacou toaletou, čo domáci obyvatelia poznali len z obrázkov. V apríli 2010 sa vrátil domov a rád sa s nami podelil o svoje zážitky:

„Haiti nebola moja prvá misijná cesta. V minulosti som už mal možnosť vypomáhať saleziánom ako misijný dobrovoľník 14 mesiacov v Jakutsku na Sibíri, ako aj pár týždňov na Ukrajine. Myslel som si, že to už zatiaľ stačilo, no ak ma výslovne požiadajú, že potrebujú pomoc, tak pôjdem. Približne mesiac pred odletom ma oslovili, či by som nechcel ísť na Haiti s donom Augustínom Vreckom. Neváhal a súhlasil. Následne som začal spoznávať dona Augustína a krajinu, v ktorej som sa chystal pobudnúť pol roka.

Po rozlúčke s rodinou sa začala moja cesta do Bratislavy, odtiaľ lietadlom do Bruselu, kde sme zostali pár dní, aby sme pobalili nejaké veci do kontajnera, ktorý sa mal odoslať za nami. Z Bruselu sme cestovali vlakom do Paríža a odtiaľ letecky na Haiti do hlavného mesta Port-au-Prince. 8. októbra 2009 nás tam čakali miestni saleziáni.

Moje prvé dojmy boli asi také, že som mal pocit, že sa nachádzam v Afrike – úžasné teplo, takmer samí černoškovia, aj na uliciach to vyzeralo podobne ako vo filmoch, no na náš vkus trochu chaoticky. V hlavnom meste sme strávili zopár dní, kým don Augustín vybavil nejaké administratívne záležitosti a nakúpil potrebné veci na cestu aj na pobyt. No a ja som sa zatiaľ snažil zvyknúť si na teplo, komáre a spoznávať novú krajinu.

Dedinka L´Aguamithe, v ktorej sme bývali, je od hlavného mesta vzdialená asi 120 km na sever. Cesta tam nám však trvala zhruba 12 hodín. Pôvodne sme napredovali pomerne rýchlo, s priemernou rýchlosťou 60 km/h. No ako sa nám skracovala cesta, znižovala sa aj rýchlosť kvôli čím ďalej tým horším cestám. Boli aj miesta, kde nás predbiehali somáriky, prípadne sme museli i cúvať, aby sme viac nezapadli, alebo starostlivo prebrodiť nejeden potok. Nakoniec sme unavení dorazili do L´Aguamithe. Vybalili sme si veci a išli sme spať. Na druhý deň nás prišli privítať miestni obyvatelia za spevu a tanca.

Uvítanie pominulo a nastali bežné pracovné dni. Vstávali sme zhruba o šiestej hodine. Urobili sa nejaké drobnosti, nasledovali raňajky a po nich práca. Pracoval som na stavbe, ale taktiež v záhrade a večer v kuchyni pri príprave večere. Obedy nám i zamestnancom varili miestne kuchárky, okrem nedele. Popritom všetkom môžete rozvíjať všetky svoje schopnosti a snažiť sa získavať ďalšie: rúbanie dreva, murovanie, varenie, omietanie, pokrývanie strechy, dláždenie, šoférovanie a mnoho inej práce. Človek nikdy nevie, kedy bude čo potrebovať. Tak sa nám podarilo s donom Augustínom za pomoci miestnych dedinčanov postaviť jeden sklad a 12 x 6-metrovú poschodovú ubytovňu pre zamestnancov s jedálňou na prízemí. Omietli sme kuchyňu so skladom a strop a pristavili práčovňu. Vybudovali sme jeden kanál popod cestu a začali sme stavať základy domčeka. Taktiež sme stihli vybudovať predsiene so sociálnymi zariadeniami k domčekom, v ktorých sme bývali.

Ľudia sú tu veľmi milí, dali by vám aj z posledného. Vedia pracovať, a čo nezvládajú rozumovo, snažia sa dobehnúť dobrou vôľou a ochotou. Mať veľa trpezlivosti, to je asi to najpotrebnejšie, čo tu my, Európania potrebujeme.

Strava sa nie vždy vyrovná tej, na akú sme doma zvyknutí, čo môže spôsobiť, že sa zhodí zopár kíl. Keď je posteľ o niečo tvrdšia, vody menej, prachu viac, elektrina iba keď ide generátor alebo sú nabité baterky... Ale čo umŕtvuje telo, posilňuje ducha. To, že tu nie je bežný elektrický prúd spôsobuje, že človek má viac času rozmýšľať, spoznáva veľa nových vecí, ktoré doposiaľ nemal možnosť bežne vidieť doma, či už ide o iné druhy stromov, rastlín, kvetov, ovocie, prírodu, zvieratá, ale aj o ľudí, ich spôsob nažívania, komunikácie, kultúru. Aj keď je Haiti ešte stále pomerne romantická krajina, existuje tu dosť problémov, či už ide o prírodné katastrofy v podobe dažďov, vetra alebo sucha, a najnovšie aj zemetrasenia, ktoré sa nás našťastie priamo nedotklo, alebo v podobe nedostatočnej vzdelanosti obyvateľstva. Haiťania málo rozmýšľajú do budúcnosti, ekonomicky. A potom hladujú, aj keby mohli sadiť každý mesiac nové rastliny. Všetko ich treba naučiť: vybudovať škôlku pre zeleninu a stromčeky, a ich následné vysadenie u miestnych poľnohospodárov, zúrodňovať pôdu atď. To bolo aj hlavným cieľom misie dona Augustína Vrecka, ktorý na Haiti pôsobí už 20 rokov. Následky zemetrasenia sme pociťovali nepriamo, či už v zdražení potravín alebo v nedostatku pohonných hmôt.

Pre mňa bola však najväčším problémom samota – to, že som bol ako dobrovoľník sám a nepoznal som miestny jazyk – kreolčinu a miestni obyvatelia nevedia po anglicky. Jediný, s kým som sa mohol porozprávať, bol don Augustín. O to vzácnejšie boli pre mňa návštevy Slovákov, ako aj cesta naspäť k rodným. Aj keď som obetoval na Haiti zo života pol roka, neľutujem to, lebo viem, že som tam získal viac bohatstva, ktoré mi nik na svete nevezme.“

Fotografie z misijnej cesty Štefana Račáka nájdete v galérii.

- mg -