„Hoci oheň ešte tlel, zostali sme tam už len ja s Laurou a asi dvaja chalani. Boli sme na okraji pozemku a počuli sme, že z druhej strany múra ešte horí. Jeden z chlapcov vyliezol na múr a kričal ostatným, aby prišli hasiť. Rozhodli sme sa nechať tlejúci ohník tak a zistiť, čo sa deje z druhej strany múra. V prvom momente ma zamrazilo. Horel celý les, ktorý je oproti nám cez cestu. Od neho sa chytil aj lesík na našej strane cesty a z neho zrejme aj to ohnisko u nás, keďže nikto nič nezapaľoval. Opýtali sme sa brata Bosca, čo máme robiť – či hasiť, či utekať, či dostať chalanov do vnútra areálu a teda do bezpečia. A brat odpovedal jednoducho: „Nič. To je už tak veľké, že s tým sa nedá robiť nič.“ Moja environmentálna duša zaplakala a nechápala som, prečo sa to nesnažia aspoň sčasti zahasiť. Keďže ma ovládali emócie, začala som s krikom posielať chlapcov po vedrá s vodou, ale pre nedostatok rešpektu to bolo dosť náročné, hlavne poslať ich na druhý či tretí raz. Najviac ma štvalo, keď chlapci priniesli vedro s vodou, vyliali na oheň a aj keď ďalej horel, oni si otočili vedro, sadli a pozerali, ako nám všetky stromčeky horia pred očami.“