Do ubytovne v Gabčíkova prišlo ďalších cca 300 ľudí z Ukrajiny. Každá rodina si so sebou prináša svoj životný príbeh a smutné spomienky. Saleziánski dobrovoľníci sa tak stretávajú a počúvajú ich osudy a snažia sa im uľahčiť ich pobyt tu aspoň tým, že poobedia trávia s deťmi, ktorým sa naplno venujú.
„Mladá rodinka s asi 5 ročnou dcérkou vyrozprávala ako sa zobudili na bombu, ktorá zasiahla vedľajší vchod a strieľalo sa asi 100m od nich. Nedalo sa vyjsť ani na nákup, ale vodu potrebovali. Všetci sa tlačili v pivniciach a spávali iba tam. Niektoré deti už ani nechcú z pivníc vychádzať. Rodičia sa obávajú z trvalých psychických následkov…
Mirko je malý ukrajinský chlapec, ktorý dobrovoľníkov vždy víta medzi prvými. Vie, kedy prichádzajú. Utorky, štvrtky a soboty. Mame o tom hovorí v ten deň už od rána, tak veľmi sa na teší.
Medzi deťmi a mladými bol aj 14 ročný ukrajinský chlapec, ktorý už dosť dobre hovorí slovensky. Pochádza totiž zo zakarpatskej Ukrajiny, ktorá je jazykovo blízka našej slovenčine. A po úteku s mamou bol niekoľko týždňov v Rožňave a tam chodil do slovenskej školy a preto už aj hovorí slovensky. Jeho mama sa chce čím skôr vrátiť, lebo majú záhradu a treba vypestovať niečo, veď jesť treba. No nevedia, kedy zo Slovenska odídu, všetko je neisté. Lebo aj tam, kde sa nebojuje, občas dopadajú ruské rakety. Z jednej strany veľmi chcú, z druhej sa boja vrátiť. A v takej neistote žijú už veľa dní.“
Takýchto príbehov je veľmi veľa. Dobrovoľníci robia to, čo môžu- vypočujú ich a ponúknu voľný čas práve deťom a mladým.
Ďakujeme všetkým, ktorí podporujú pomoc saleziánskej rodiny či už modlitbou alebo finančne
