Srdečne gratulujeme našej dobrovoľníčke Dominike Šimonffyovej, ktorá sa so svojou poviedkou „Rúčky“ vyhrala celoslovenskú literárnu súťaž 321 slov z dielne rádia Slovensko. Vo svojej poviedke čerpala zo skúseností z ročnej misie v Keni v centre Bosoco Boys Langata, kde niekoľko mesiacov pôsobila medzi chlapcami v resocializačnom centre, až kým sa kvôli pandémii covid-19 nemusela vrátiť späť na Slovensko. Mená a niektoré skutočnosti v poviedke boli pre potreby príbehu pozmenené. Celú poviedku si môžete vypočuť na Facebook-u rádia Slovenskoa okrem toho si na ich stránke môžete vypočuť aj rozhovor s víťazkou Dominikou. A ak máte záujem na našej stránke www.dobrovolnici.saleziani.sk si môžete prečítať niektoré z blogov, ktoré Dominika počas svojej misie napísala. Ponúkame vám na prečítanie celú poviedku:

RÚČKY

Mladý Denny vyrástol na ulici, nejaký ten kšeft ho držal nad vodou, nejaký ten šľuk ešte vyššie. Vždy si vedel ubaliť už aj v záchrannom centre. Ulica ťa naučí, ulica ťa neopustí, i keď ty ju áno. Očko sem, úsmev tam. Tričko dole cez futbal. Stali sme sa kamoši. On všetko vybavil, dobre zariadil. Nudné modlitby sa hneď dali zniesť, keď sedel nablízku. Očko sem, rúčka tam. Dennis jedného dňa ochorel a mňa s ním poslali za lekárkou z vedľajšieho centra. Na vchodovej tabuli stál názov centra. Svahilsky síce neviem, ale štyri veľké písmená som spoznala aj bez slovníka. Niekto zdedí po rodičoch dom, niekto… A že na rodine nezáleží. Na príchod doktorky sme čakali vonku. Nikam sa neponáhľaj! Hakuna matata! Nenávidím len tak čakať. Vytáčal ma škrípavý zvuk, ktorý sa k nám šmatlavo približoval. Šúchanie železa o zem. Malý provizórny vozíček, s ktorým sa u nás doma vlečú starci. Akurát že toto bola hrubá kovová kostra, vpredu dve malé kolieska, no chýbali tie zadné. Taký rámus. Vzadu hore boli dve rúčky, ktorých sa držali, vlastne skôr nedržali, dve detské ruky. Jedny rúčky priviazané o tie druhé. Vytiahla som z krabičky poslednú, ale škrknutá zápalka mi zhasla. Približovalo sa k nám malé dievča tlačiac akúsi provizórnosť, čo jej mala pomôcť chodiť. Dve oči pozerali na dva rôzne smery, krk mierne vykrútený, padajúce sliny. Pustila som cigaretu a pozdravila. Ticho. Išla ďalej, no na trávu, tak som ju nasmerovala zase na chodník. Ale ona si len chodila dokola. Zdvihla som cigaretu a zapálila ju. To dieťa nemá potuchy o tom, že žije. Kto sa asi o ňu stará? Navždy bude tlačiť kovovú obludu, ktorá vydáva tak zlý zvuk, ako zle vyzerá ona. Nedokáže sa jej ani držať, musí byť priviazaná. Nikdy neprejde ďalej než po tomto chodníku. No na čo? Nebolo by lepšie, keby… Denny vstal, prišiel k dievčaťu a začal ho štekliť po krku a tvári. Škripot kovu vystriedalo nadšené výskanie a smiech.